Dieselová lokomotíva C50 a vyklápací vozík s pružinovým prevedením tohto pamätného miesta pripomína dejiny úzkokoľajovej železnice, po ktorej, do jej konečného zániku v roku 1969, sa prevážala úroda z polí Szigetköz na stanicu širokopätných kolajníc. Na bývalej panskej, tzv. úzkokoľajovej železnici prevážali poľnohospodársky tovar na začiatku 20. storočia. Po druhej svetovej vojne sa úzkokoľajové železnice znárodnili, zmenila sa ich funkcia, do popredia sa dostali predovšetkým priemyselné prepravy potrebné na prestavbu. Po povodni v roku 1954 bola úzkokoľajová železnica veľkou pomocou pri rekonštrukcii zaplavených dedín.

Dopravná politika v roku 1968 spečatila osud viacerých úzkokoľajových železníc, tak aj železniciam v Szigetköz. Preprava tovaru sa presunula na cesty, dôsledkom čoho sa začalo odstraňovanie 2000 km vedľajších a úzkokoľajových železníc.

Avšak ešte aj v súčasnosti stoja dva mosty, po ktorých vlaky v tom čase premávali. Jeden z nich je most Bolgány pri Dunaszeg, po ktorom sa prevážala predovšetkým cukrová repa z Dunaszegu a okolitých polí do Öttevényu. Druhý je most v Lipótpuszta, po ktorom premával úzkkoľajový vlak z Héderváru do Lébényu.

Z množstva foriem obživy, ktoré Dunaj poskytoval, z dnešného pohľadu snáď najvzrušujúcejší a najdobrodružnejší život mohol byť život ryžovačov zlata. Väčšina z nich vykonávala toto remeslo v obci Ávány (dnes Ásványráró) v Szigetköz. Ryžovanie zlata bola nesmierne unavujúca práca, a nikto z nej nezbohatol, a predsa sa považovali za šťastlivcov, pretože boli sami sebe pánom, nádennú mzdu dostávali v zlate. Nazývali ich večnými vandrovníkmi vôd.

O ryžovačoch zlata v Ásvány sú k dispozícii písomné zmienky už z doby Árád. Od Márii Terézie dostali v roku 1774 listinu, v ktorej im povoľuje ryžovanie zlata po celej krajine, s povinnosťou odovzdať časť vyryžovaného zlata tridsiatkovému úradu.

Výstroj ryžovačov zlata bol jednoduchý, podomácky vyrobený. Ich najdôležitejší nástroj, ryžovaciu lavicu môžete vidieť v Sedliackom dome v Ásványráró.

V obci uctieva pamiatku tohto starého remesla aj ulica Aranyász utca (ulica Ryžovača zlata).

Na Mošonskom Dunaji, predovšetkým medzi Győrom a Mošonom prebiehalo rušné obchodovanie s obilím až do 1900-tych rokov. Majiteľa lodí prepravujúcich obilie, a posádku slúžiacu na lodi nazývali burčelármi. Na začiatku 20. storočia regulácia Dunaja a Mošonského Dunaja, doprava parníkmi, budovanie železníc a mostov umožnili rýchlejšiu suchozemskú prepravu, tým pádom zamestnávanie burčelárov sa postupne dostávalo do pozadia.

Samotná burčela bola vyrobená z dreva, bol to čln so zošikmeným čelom, na ktorý sa časť nákladu silno naloženej lode preložila, aby na menších tokoch a prieplavoch mohli prejsť, alebo sa dostali do prístavov s úzkym vchodom. Ťahanie člnov sa uskutočňovalo najprv ľudskou silou, neskôr koňmi a volmi. Breh bol zvyčajne preto široký, aby sa celý konský záprah tam zmestil.

Posledný dom ťahačov lodí s trstinovou strechou ešte stále stojí v Mecséri, na brehu Mošonského Dunaja.

Dedinské múzeum v Lipóte vlastní najbohatšiu zbierku v okolí. V šiestich miestnostiach výstavy sa môžete oboznámiť so svetom, ktorý bol charakteristický pre obce v Szigetköz. Môžete tu objaviť mnoho nezvyčajných predmetov v súvislosti s rôznymi remeslami, ale na čo upriamujeme pozornosť, je poľovnícka miestnosť, kde zbierka zbraní a trofejí nás hlbšie zavádza do tajomstiev poľovníctva.

Okrem pánov, aj dedinčania si našli spôsob, ako sa zver lesov mala dostať aj na ich stôl. V múzeu je možné vidieť klepec na kunu, domácky vyrobenú pušku i harpúny.

Do roku 1992, do odklonu toku Dunaja prevádzkoval v Dunaremete prístav, ktorý bol dôležitý pre dunajskú osobnú i nákladnú lodnú prepravu. Po odklone Dunaja veľkolodná doprava zanikla, a prístav zatvorili.

Pomník a pamätný park sa nachádza v prístave, a pripomína voľakedajších lodiarov slúžiacich na Dunaji. Nachádza sa tu pôvodná vyrytá kamenná tabuľa s nápisom „V mene Božom v prospech obyvateľov Szigetköz otvorený 4. mája 1933.”. V súčasnosti návštevníkov víta socha Dunai Hajós, pamätný park, slávny vodočet v Dunaremete a táborisko.